Slovensko je stále považované za jednu z úspešných transformujúcich sa postkomunistických ekonomík. Viedli k tomu najmä dve reformné obdobia počas rokov 1990-1992 (posledné dva roky Československa a spoločné federálne reformy) a najmä reformy počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu (1998-2006). Dzurindove vlády okrem toho zabezpečili ďalší nevyhnutný predpoklad úspechu – dobehnutie integračného manka spôsobeného Mečiarovými vládami a vstup do EÚ v prvej skupine jej rozšírenia.
Základný princíp je veľmi jednoduchý – reformy a integrácia vedú k vyššej konkurencieschopnosti, tá zase k vyššiemu ekonomickému rastu a ten k vyššej životnej úrovni a kvalite života.
Náš pokrok možno najlepšie ilustrovať na príklade Ukrajiny. Ide totiž o nášho suseda, ktorý štartoval z veľmi podobnej východiskovej úrovne, ale neurobil žiaden zásadný pokrok v reformách ani v integrácii. Výsledkom je, že napriek podobnej ekonomickej úrovni pred 25 rokmi má dnes Slovensko HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily štvornásobne vyšší ako Ukrajina a v nominálnom vyjadrení v dolároch dokonca takmer osemnásobne.
Tento úspešný vývoj bol daný predovšetkým reformami dvoch Dzurindových vlád, najmä tej druhej v rokoch 2002-2006, počas ktorej bolo Slovensko vyhlásené Svetovou bankou za najreformnejšiu krajinu na svete. Problém je však v tom, že odvtedy uplynulo 12 rokov a počas viac ako desiatich rokov vládli (a stále vládnu) Ficove vlády, ktoré v reformách nielenže nepokračujú, ale niektoré z nich dokonca rušia, alebo deformujú.
Pozrime sa teraz na to, ako sa takáto politika prejavovala v našej konkurencieschopnosti a vezmime si na pomoc tri medzinárodné ratingy – Index globálnej konkurencieschopnosti Svetového ekonomického fóra (Global Competitiveness Index), Index kvality podnikateľského prostredia Svetovej banky (Doing Business) a Index ekonomickej slobody Heritage Foundation (Index of Economic Freedom).
Uvedomujem si, že voči akýmkoľvek ratingom a rankingom je možné uplatniť rôzne výhrady, ale som presvedčený, že ukazujú minimálne trend, o to viac, ak sa v ňom zhodujú.
Nech sa páči, tu je zhrnutý výkon Fica a jeho vlád od roku 2006 až doteraz – v Indexe globálnej konkurencieschopnosti pád z 37. na 59. miesto, v Doing Business z 34. na 39. miesto a v Indexe ekonomickej slobody z 29. na 59. miesto.
Ako vyzerá tento náš výkon v porovnaní s ostatnými krajinami V4 a Estónskom veľmi dobre ilustrujú nasledovné grafy:
Index globálnej konkurencieschopnosti, poradie v rebríčku krajín v rokoch 2006 a 2018:
Zdroj:https://www.weforum.org
Index kvality podnikateľského prostredia, poradie v rebríčku krajín v rokoch 2006 a 2018:
Zdroj: http://www.doingbusiness.org
Index ekonomickej slobody (Heritage Foundation), poradie v rebríčku krajín v rokoch 2006 a 2018:
Zdroj: https://www.heritage.org
Asi najkomplexnejším z uvedených ukazovateľov je Index globálnej konkurencieschopnosti, ktorý posudzuje v každej krajine 114 rôznych ukazovateľov rozdelených do dvanástich oblastí. Ak sa na ne pozrieme podrobnejšie, tak obraz úpadku je ešte zrejmejší.
V oblasti inštitúcií (teda v zásade kvalita a efektívnosť verejného sektora) sme klesli z 53. na 93. miesto, v kvalite vysokého školstva z 38. na 62. miesto, v efektívnosti a pružnosti trhov z 34. na 87. miesto a v inováciách zo 42. na 67. miesto.
Kým korupciu považovali podnikatelia na Slovensku v roku 2006 za tretí najvážnejší problém poškodzujúci podnikateľské prostredie, počas Ficových vlád sa z toho stal problém najväčší. V korupcii a zvýhodňovaní zo strany vládnych predstaviteľov sme sa prepadli zo 71. na 130. miesto na svete, no najväčší prepad sme zaznamenali v oblasti trhu práce.
V pružnosti trhu práce (hiring and firing practice) sme spadli z 15. miesta na svete na 118., ale ešte väčšie, rekordné zhoršenie sme zaznamenali v oblasti vplyvu zdanenia na motiváciu pracovať – prepad z 8. miesta na svete na 131.
Takže, aby sme si to zhrnuli. Slovensko je stále montážnou dielňou, a to relatívne úspešnou montážnou dielňou. Chvalabohu aj za to. Čo by za to dali na Ukrajine alebo v Srbsku. Vďaka dávno minulým reformám a integrácii do EÚ a eurozóny sme prilákali mnoho zahraničných investorov a reštrukturalizovali našu ekonomiku.
Aby sme sa však z montážnej dielne zmenili na naozaj modernú ekonomiku, potrebovali by sme reformy, ktoré by zabezpečili zdravé a udržateľné verejné financie, efektívny verejný sektor, zlepšujúce sa podnikateľské prostredie, kvalitné školstvo, vedu a výskum. Čoraz viac budeme totiž odkázaní na rast ťahaný inováciami a ten sa nedá dosiahnuť bez vyššie uvedených reforiem.
Teda zhrnuté a podčiarknuté, stále na tom nie sme zle, ale najmä vďaka dávno minulým reformám a tiež už dávnejšie uskutočnenej integrácii Slovenska do EÚ a eurozóny. Premárnili sme viac ako desať rokov a ak nedôjde k zmene, tak na to doplatíme postupnou stratou konkurencieschopnosti, čo sa premietne aj do nižšieho ekonomického rastu a nižšieho rastu kvality života a životnej úrovne.